#358220

Anonymous
[size=14pt]Krásna deva Lietava (A beautiful maid Lietava)[/size]

How the temple of Goddess Lada was destroyed by a Christian who had betrayed old gods and his pagan kin. The legend is worked up by Jozef Cíger Hronský in Slovenské povesti I (Slovak legends I). Pictures by Olshanskiy and Ivanov perfectly suit to the legend.

Lietava is a beautiful maid, she lives with her father, a sword-maker, who praises Slavic gods. But she fell in love with an young man (Minčov syn) who converted to Christianity and lives in a building made of stone. She decided to keep her love hidden, because she was loyal to the gods, kin and her father. The wooden temple of Goddess Lada was burned out during celebration when young maids prayed Lada for a sign whether she’s approving their choice of lovers or not (this is described in the first legend about Goddess Lada). Old and wise men of the kin decide to burn him to death, because they came to the conclusion that Minčov syn set fire to the temple. Lietava, still pagan but strongly fallen in love, came to warn him. Minčov syn denied his responsibility for burned temple and started to convince people to convert to Christianity. Lietava, although her father promised her to a good man Zach, stayed with him, converted to Christianity because of love to him, but she kept her heart pagan. Minčov syn built up a big castle and called it after his wife – Lietava. The castle is actually a ruin nowadays.

image

I can imagine it as a nice movie…  :)

http://translate.google.sk/?hl=sk&tab=wT

__________________________________

Otec Lietavy bol mečiar. Mal svoj dom tam pri vode Rajčianke a starešina si ho ctil, lebo to bol pokojný a múdry človek a vo svojom remesle sa vyznal tak, že prichodili k nemu bojovníci i z neznámych krajov.
Ale mečiar, otec krásnej devy Lietavy, iba vtedy predal meč, keď bol dobrý. Povrávalo sa o mečiarovi, že keď sa mu chce, tak hotový meč pohladká dlaňou a zariekne a taký meč je nepremožiteľný.
Raz prišiel k otcovi Lietavy mladý človek s ohnivými očami, prívetivý, a zastal si na mečiarovom dvore ako doma. A bolo to vtedy, keď bol dvor prázdny a nebolo na ňom nikoho okrem krásnej Lietavy.
– Otca hľadáš?… Nie je doma. Išiel k Váhu čakať kupcov. O tomto čase vozievajú meď a železo.
– Kedy sa vráti?
– Neviem. Odišiel, keď sa začal zbierať mesiac, a môže byť i spln, pokým príde domov.
Neznámy mladý človek sa zamyslel a obrátil sa k sluhovi, čo mu na ceste držal nepokojného bieleho koňa.
Poberal sa preč.
Lietave bolo zrazu akosi ľúto, že už odchodí, ani sa nezdržala i zavolala za ním:
– Mám otcovi povedať, že si ho hľadal?
– Ako chceš, – odpovedal neznámy mladík, kládol nohu do strmeňa, ale jednako trochu postál a obzrel sa na devu mečiara.
– Ako ťa zovú? – spýtal sa ešte a sadol do sedla.
Deve polial líca remenec, neznáma teplota jej vbehla aj do srdca a tak ticho, že to mladý jazdec na bielom koni ani počuť nemohol, tak ticho povedala:
– Lietava ma volajú…
Aj ju zabolelo, že rozprávala tak ticho, a ešte väčšmi to, že jazdcovi akoby nebolo záležalo na tom, aby naozaj počul, ako zovú dcéru rajčianskeho mečiara.

image

Rajčiansky mečiar vrátil sa od Váhu neskoro, lebo dlho čakal na kupcov, a dcéra Lietava bola netrpezlivá.
Mnoho myslela na jazdca, čo odišiel na bielom koni, a chcela otcovi povedať, že tu bol, hoci ani nevedela, kto to bol. Ale otec vrátil sa od Váhu mrzutý, ani sa nedozvedal, čo bolo doma za ten čas, kým bol preč.
Už bol niekoľko dní doma, keď sa mu pustila reč.
– Zlé chýry idú na Považí, Lietava. Ľudia rozprávajú o nevídanej novej viere rímskej a neboja sa bohov. Dolu pri Dunaji že vraj už nechodia všetci ľudia do svätého hája a nepočúvajú kňaza, ani si všetci nectia božnice, ani nezapaľujú ohne… Bolo mi smutno, keď som počúval také reči. Či vieš niečo o novej viere?
– Nič som nepočula, – odpovedala dcéra Lietava.
– Aj v našej doline našiel sa už bohorúhavý človek. Tak hovoria. Syn Minčov, syn múdreho Dedu na hornom toku našej vody. S cudzími bol tam dolu pri Dunaji a ešte ďalej a tam ho opustili naši bohovia. Aká hanba!… Veľkým bude dedičom, bude mať majetky otca, a nebude mať vieru otcov. Či nevieš o tom nič?
– Nič neviem, – úprimne riekla deva Lietava a zosmutnela od otcových rečí. I neznámy strach ju už tiesnil, lebo hrozné sa jej zdalo, že sa niekto vzpiera starým bohom, i neuveriteľné, že si to niekto trúfa. Zatriaslo sa jej plece, sťaby ho zima bola preskočila.
– Keď ľudia tak rozprávajú, pravda to musí byť. Ani ja ho nepoznám, ale sa vraj vždy na bielom koni nosieva.
Lietava sa strhla a naširoko jej rozkvitli oči. Zabolelo ju srdce, ustal jej dych a rumenec polial tvár.
No otec nič nezbadal.
– Smutno mi je myslieť na Minčovho syna, – povedal rajčiansky mečiar, zosmutnel ešte väčšmi, dlhé tenké vrásky sadali mu na čelo a odmlčal sa.
Lietava netrúfala si vyrieknuť slova, dívala sa na otca a nevedomky pritisla si srdce, lebo sa tak rozvravelo, že ho bolo počuť.
Otec po dlhom mlčaní kývol hlavou a vyriekol:
– Taký meč ukujem, aký som v živote neukul, a ten bude pre mňa. Nedám ho ani za zlato, ani za drahé kamene. Taký meč, čo nikdy nebude tratiť ostrie. Zavesím si ho pred oči a ak mi do domu niekto donesie slovo o nepravej, novej viere, tak vezmem meč do rúk, a nevezmem ho nadarmo… To nezabudni, Lietava, a pomáhaj mi, keď bude treba!

Dcéra Lietava zaháňala nedobré sny, a keď sa k dvoru – hoci len vo sne – priblížil mladý biely jazdec, zatvorila na dome dvere a prižmúrila oči, aby ho ani nevidela, ani nepočula, a nepohla sa, nedýchala, kým cítila, že predo dvorom netrpezlivo hrabe kôň, netrpezlivo hádže hlavou a nepokojne erdží, aby nezhrešila proti otcovi a proti dobrým starým bohom, ktorých ctiť učil ju rodič odmalička.
Lenže sny prichodia ticho, pritúlia sa k devám ako vôňa kvetov a voňavý vetrík nemožno odplašiť ani hnevom, ani tvrdou rečou, ba ani najpevnejšou vôľou.
Sen chytro omámi i skúseného človeka.
Tak príde, ako chce.
Zatvorené dvere mu neprekážajú, iba sa im usmeje, a keď sa mu zachce, otvorí si ich dokorán…
Lietave zasníval sa raz veľmi pekný sen.
Sedela pri vode v slnečný deň a nad vodou lietali strieborné holuby a bozkávali sa, lebo každý mal pár. Každý, iba jeden nie. To ani nebol holub strieborný, biely bol ako sneh, vysoko lietal a naraz zletel jej priam do dlane vyzobnúť zrno. Jemný perím pohladil jej dlaň i ružové líce a hruď.
A keď sa mu usmiala a prihla sa k nemu, zrazu sa zmenil na mládenca, bieleho jazdca s teplým dychom a horúcimi perami…
Vykríkla.
Potom sa naľakala, že vykríkla, i prebudila sa deva Lietava a chvíľu chvejúca sa počúvala, či otec mečiar pravidelne dýcha, či spí, či o ničom nevie.
No i keď sa upokojila, zahľadela sa v tú stranu, kde visieval otcov meč, a keď sa aj akokoľvek premáhala, rozplakala sa nad svojím snom, pokropila ho mnohými utajenými slzami.

Leto už celkom zružovelo a zrelé klasy sa knísali na steblách.
Otec mečiar oslovil svoju dcéru.
– Lietava, už sa ti míňa sedemnáste leto, vyrástla si i prichodí ti čas prijať ženícha. Ale nemalo by sa to stať bez zákona, nie do tých čias, kým neprekročíš prah božnice, aby si ťa bohovia mohli obľúbiť. Dozrievajú klasy, tu je čas, múdre ženy a matky s devami pôjdu na Skalu obetovať Lade, bohyni matky. Dovoľujem ti, aby si išla na Skalu s Bielou, so sestrou tvojej nebohej matky. Choď a povedz jej, že budeš pripravená a pôjdeš s ňou…
Dcéra Lietava zbledla.
O božnici na Skale počula dosť.
Keď na jar kvety a biele brezy začali dostávať puky a hodvábne listy, devy a mladé ženy tu i tu stúlili si hlavy a ticho sa rozprávali o bohyni Lade, o jej služobniciach a o božnici na Skale. Slová mali tajomné, v očiach mali sen a hlas ako tichučký vietor, keď si zahráva medzi mladým lístím.
Lietave práve toho leta veľmi žiadalo sa ísť k bohyni Lade, a vedela, prečo má takú túžbu.
No teraz sa naľakala otcovho príkazu, obelela celá, celá sa chvela a cítila, že nebude mať ani dosť síl, ani dosť odvahy prekročiť prah posvätného miesta, lebo sa cítila v hriechu s bielym jazdcom, ktorého videla v živote iba raz, a po ktorom rovnako túžila, aby ho videla i nevidela aj po druhý raz a ešte mnoho ráz.
No otec rozkazoval svoje:
– Prichystaj si najkrajšie a najčistejšie rúcho, v poli nájdi kvet, ktorý sa ti najlepšie bude zdať, odtrhni aspoň tri bohaté klasy a v komore odlej medovice do nového krčiažka…
Nuž Lietava musela poslúchať.
Vyšla na lúky, zastala si medzi kvietím a prižmúrila oči. Nadýchala sa vône a vôňa prenikla jej až do srdca. Nedívala sa, kam jej siaha ruka, zverila sa na náhodu a odtrhla prvý kvet pre bohyňu na Skale.
Krásny biely kvet to bol a mnoho mal listov.
V srdiečku, priam v srdiečku medzi lupienkami sedela červená lienka a zasnívanej sladko sa jej sedelo, ale sa prebudila, nečakala a odlietla.
Čo to mohlo znamenať?…
Lietave rozbúchalo sa srdce, nazbierala iných kvetov, aby biely nikto nevidel, našla klasy a ponáhľala sa domov odliať medovice do novej nádoby.

image

Ľudia v bližšom i ďalšom kraji povrávali si, že toho leta mnoho diev bude obetovať kvety a plody bohyni Lade.
Preto putovali i mnoho ženíchov zdola i zhora ku Skale.
Jedni išli preto, aby sa im na tomto posvätnom mieste potvrdila láska, ktorú mali potajme prisľúbenú.
Druhí išli preto, aby dobre strážili svoju lásku na tomto mieste, kde sa zíde nielen mnoho mladúch, ale i mnoho ženíchov a všeličo by sa mohlo stať.
Tretí nemali nikoho a tu si mienili niekoho nájsť.
A boli takí, čo sa ponáhľali, aby si mohli postaviť šiator čo najbližšie k božnici alebo aspoň k háju, kde bývali milostky, služobnice bohyne.
Mnoho bolo  i tých, čo sem prišli iba zo zvyku a zvedavosti, a tí sa usadili až dolu, až pri kupcoch, ktorých sa tu nazbieralo najviac.
I noci menili sa na dni, pútnici zažali mnoho vatier, usilovne na ne prikladali a sedeli okolo vatier známi i neznámi, rozprávali sa, zoznamovali i radili, predávali a kupovali, poúčali sa a mnohí vyhľadávali sudcov, aby im vyriekli právo.
Jazdci vyberali si kone, vymieňali kože za sedlá, tu bolo súkno a plátno a tam sa našla meď a niekde sedeli múdre ženy, čo radili ľuďom, chorým pozerali do dlane a do zorničiek a dávali im lieky.
Pri niektorom ohni už siedmy deň sedel otec s otcom a nemohli sa dohodnúť, čo dostane dcére a čo syn, čo ženích a čo mladucha, keď si založia svoj rod. A ešte sa budú jednať…
Mesiac je tým krajší, čím neskôr vyjde. Tým krajší je i spev služobníc bohyne lásky.
O tomto čase tu i tu na niektorom šiatri, na samom vŕšku šiatra, pribudne kvet… To znamená, že niekto v šiatri dostal už istý sľub od devy a z obetných kvetov steblá. Tam sú na šiatri, aby ich zarosila noc…
Tu sú i našepkávači.
Chodia s tajomnou tvárou, dobrým známym všeličo povedia, a potom i neznámi zvedia, že medzi pútnikov chodieva i Minčov syn, a to po prvý raz, hoci na svätovanie podľa svojho veku už dávno, dávno bol by mal prístup.
To bola nemalá novina, rozniesla sa medzi ľuďmi ako blesk a každý ho chcel aspoň vidieť, čo nebolo ľahké, lebo sa obliekal iba tak ako druhí a nesadal do sedla, aby ho ľudia poznali podľa bielej paripy. Našli sa i ľudia mrzutí, čo tvrdili, že do kliatby mali by prísť tí, čo Minčovho syna spomínajú, lebo nad hlavou mu visí mnohý hnev bohov, ktorých uráža už dávno.
Ale ukázalo sa, že krstenec Minčov syn má už i zástancov, čo ho nepokladajú za zatrateného, i keď s novou vierou nesúhlasia. Ukázalo sa, že je tu viac ľudí, čo o krstencoch vie, ako by sa dalo myslieť, a ešte boli i takí, čo tajne už ku kresťanom patrili, iba naoko a pre kupcov prišli sem na svätovanie.
– Minčovho syna zatratila iba veľká pýcha, vyvyšuje sa aj nad bohov a raz ho hnev Perúna pokorí, – vraveli si pri ohňoch a šiatroch, a to preto tak, lebo hneď za božnicou mal mocný príbytok, mocnejší než božnica, lebo bol stavaný z kameňa, do kameňa zakresaný i veľký, a mal byť ešte väčší, lebo ho syn Minčov už tri roky stavať neprestával a ešte najímal mnohých ľudí, aby v práci ani v budúcnosti neprestali.
A všeličo pohoršovalo nábožný ľud z konania syna Minča, ale nadovšetko vzrušovalo zhromaždených, že tu chodí medzi nimi, a tak chodí, akoby sa držal starých obyčají a starých bohov a od božnice Lady chcel by si odviesť mladuchu.
Ktorú?
Zbor milostníc akoby bol zabudol, že Minčov syn je hriešny a krstenec – veď to ani sám netají, a dávno -, akoby mu boli všetko odpustili, ba uveličené pošepli devám pri obetách, že i Minčov syn bude stáť pred božnicou a možno zmilujú sa nad ním bohovia. Prišiel uctiť Ladu a môže sa stať, že prihovorí sa za neho u bôžikov a bohov, a poblúdenec sa obráti…
Devy, čo sa i tak chveli pri slávnostných obradoch, chveli sa od týchto čias ešte viac a sláva Minčovho syna rástla, vzniesla sa ponad veľký zhromaždený dav, temer sa nespratala do doliny a na bralá.
Minčov syn bol hriešnik, bohorúhavec, ale mocný bol, mnoho mal služobníkov, dom mal z kameňa, ani jeho otec Ded nebol v pohoršení stály, lebo syn všeličo naučil sa vo svete, poznal cudzie zeme a cudzie zvyky a v kupčení mal veľké šťastie.
Mešce mal z kože a v nich mince a zlatý prach.
Preto potreboval i mocný príbytok.
Kto to nevedel, tomu to vysvetlili služobnice bohyne Lady a devám triasli sa ruky, keď kvapkali sladkú medovicu na medenú obetnú misu.
Ale Lietava ešte medzi nimi nebola.
Lietava vystrojila sa na cestu dosť neskoro.
Niečoho sa obávala a niečomu sa tešila. Nepovedala si, čoho sa bojí, a ešte menej, čomu sa teší, i unavila ju rovnaká radosť i žiaľ, a nadovšetko unavila ju veľmi dlhá cesta. Už horeli vatry pod Skalou, keď ta prišla Lietava so ženami.
Neobyčajný obraz mocne zapôsobil na mečiarovu dcéru.
Ani neusnula tejto noci a bledá bola, keď zasvitol na ňu nový deň.
Ako omámená hľadela na veľký zrub, postavený z mocných kresaných hrád, aký dosiaľ nevidela, zamaľovaný pestrými farbami, čo naďaleko vyvolávali. Kňažky so spevom vítali ráno, vrava davu šumela jej v ušiach a reč ľudu bola čoraz hlasnejšia, nuž Lietava tratila rovnováhu, ani nevidela, ani nepočula všetko okolo seba.
A najmä nevidela, že na kraji hája čaká čoraz viac mladíkov a spomedzi nich vytrvalo a neprestajne opiera sa na ňu prívetivý a oddaný zrak.
Nedívala sa nikam, keď išla do božnice, a nemohla zbadať, že ju tento zrak verne odprevádza, a pri vstupe do chrámu stislo jej srdce a ledva sa udržala na nohách.
Ťažká vôňa ležala v božnici.
Na drevených stenách silnými farbami namaľovaní bohovia všetci na Lietavu opreli svoje zraky a jej oťažel krok a zatmelo sa jej na chvíľu pred očami.
Potom zazrela obetné ohníky, kde kňažky spaľovali voňavé byliny.
A zazrela i zlatý voz.
Krásny, ligotavý, zázračný.
Dva biele holuby a dve labute boli doň zapriahnuté.
Na voze stála bohyňa Lada bez rúcha a bez ozdôb, s večným úsmevom a so záhadným zrakom. Bohaté vlasy akoby jej vietor previeval a biela vencová korunka na hlave svietila. Z pŕs vystrekovali jej zlaté lúče, žiarili a hriali. V ľavici držala jablko a z pravice vypúšťala holuba.
Za ňou štyri krásne a nahé milostnice vo veselom smiechu naťahovali sa za lietajúcimi holubmi, čo im unikali, ale čo im podávali, to Lietava nestačila rozoznávať.
Jedna z kňažiek dotkla sa jej ramena a zaviedla ju k ohňu.
– Obetuj, deva, aby sa Lada pozrela na teba!
Prívetivé bolo slovo kňažky, nežná bola, keď sa dotýkala deviných ramien, s porozumením ju objala a s pochopením radila i pomáhala.
– Obetuj… a povedz Lade i to, za koho obetuješ… Povedz bez bázne.
– Za neho… Za bieleho! – zašepkala Lietava a nevedela, čo vraví, uvedomila si to až vtedy, keď zbadala, že klasy stratili sa jej z rúk a na obetnú misu vypadol jej iba jediný kvet, a to bol ten biely kvet.
Zhrozila sa.
Zhrozila sa, že zradila otca a spáchala veľkú vinu, cítila, že rúhala sa bohom.
S hrôzou pozdvihla zrak na bohyňu, čakala niečo strašné. Ale úsmev Ladin sa nezakalil, nijako sa nezmenil, bohyňa s rovnakou láskou dívala sa na ňu zo zlatého voza, ba akoby teraz teplejší mala úsmev.
– Bohyňa Lada iste si ťa obľúbila, – zašepkala kňažka do ucha Lietavy, – a nepochybuj o jej moci. Splní sa ti, čo si si v srdci doniesla. Choď a v tomto skladaj svoju vieru!
Lietava sa chvíľami prebúdzala, chcela dobrotivej kňažke povedať, že pred chvíľou stala sa veľká chyba, lenže už nemala dosť síl, iba toľko, aby sa vytackala z posvätného stánku.

image

image

Pred stánkom očakávali ju oči prívetivé.
Otcov najmilší pomocník Zach vykročil oproti nej.
– Pozdravujem ťa, Lietava!
Lietava stŕpla a v túto chvíľu si uvedomila, lebo sa už nemohla tomu vyhnúť, čoho sa bála najväčšmi, keď doma opúšťala vráta. Sťaby jej nôž bol vrazil do srdca, lenže už nemala v ňom krvi a Zach nemohol pobadať, čo sa robí.
– Pozdravujem ťa!… Videla ťa bohyňa Lada a vie, kto si, nuž iste si ťa obľúbila. Bude k tebe štedrá a žičiť ti bude mnoho lásky. I dovolila ti už, aby si vedela o nej. A mňa poslal tvoj otec, v cti ošedivený, aby som ťa dnes oslovil…
No Lietava nepočula všetko, ani nemusela všetko počuť, i tak pochopila, čo hovorí Zach a čo bude hovoriť, i celkom sa jej zatmelo v očiach, načisto oslabla a oprela sa o najmilšieho pomocníka rajčianskeho mečiara.
Statočný Zach bol šťastný.
Kto by sa bol nad tým pozastavil?
Kto by to nepochopil?
Najkrajšia deva tohtoročných slávností oprela sa mu o plece a kráčala s ním k jeho šiatri, odprevádzaná sestrou svojej matky, ktorá tu i tu ukradomky postierala si uradostené slzy z chudých líc.

image

Lietava bola čudná mladucha.
Na nič neodpovedala a na nič sa nedozvedala.
Sama si sňala veniec z hlavy, ale nepovedala ho statočnému Zachovi, ktorý na to čakal. Ale bol dobrý, a keď mu ochrankyňa Lietava pokynula, porozumel, dobrý človek to bol, i trpezlivý, nezazlieval Lietave, že nemá k nemu slova.
Lietava vlastne rozprávala sa so sebou.
– Nie, bohyňu som neoklamala, povedala som jej pravdu, a zato usmievala sa na mňa, i keď mi bolo ťažko. Ale oklamala som otca, nebola som k nemu úprimná, klamem svoj rod a klamať budem budúceho muža, lebo mu nikdy nepoviem, že sa mi zatvorilo srdce a nikdy viac sa neotvorí…
Zach bol i tak šťastný a pozorný.
Ticho rozprával a tiché pohyby robil, keď sa staral, aby jeho hostia mali v šiatri pohodlie.
Vtedy, keď sa vystrel a hneď prudko vyskočil na nohy, to bola mimoriadna vec. V tú chvíľu vykonalo tak mnoho pútnikov, ba vari všetci razom vykríkli zdesení a skamenení.
– Božnica horí!… Horí!… Bohovia, čo sa robí?!
Krik mohutnel a mohutnel a triasli sa bralá i hory.
Z chrámu vyletúvali vysoké plamene a tí, čo mali šiatre veľmi blízko, chránili si životy, utekali dolu svahom, kričali a strhli do úteku i tých, čo boli rozložení ďalej. Všetky tváre boli bledé a vo všetkých zrakoch sedel ustrnutý úžas. Ženy na všetkých stranách pustili sa do hlasitého náreku, o chvíľu sem i ta rozbehúvali sa ľudia a navzájom si prekážali. I niekoľko poplašených koní sa dostalo do davu a zväčšovali hrôzu.
– Horí! – kričali sem i ta utekajúci ešte aj vtedy, keď to nemalo nijakého významu, lebo tu už nebolo človeka, čo by plamene nebol videl.
A na chráme o chvíľu stáli i drevené steny, a kým sa preľaknutí pútnici natoľko prebrali zo strachu, že začali myslieť na hasenie, už sa nič nedalo ochrániť. Strecha  horiace hrady stien zvalili sa na zlatý voz – akže tam ešte bol -, ťažké hlavne padali na úsmev bohyne Lady a na biele holuby, s ktorými sa zahrávali milostnice bohyne Lady.
Ženích Zach vrátil sa neskoro.
Už sa chýlilo k večeru.
Nestalo sa tak jeho vinou, lebo v trme-vrme, ktorá nechcela mať konca, nebola ľahká vec vracať sa a ponachodiť tých, ktorých stratil. Iste to i mrzelo statočného Zacha a cítil, že sa má ospravedlniť.
– Išiel som na pomoc, ale sa ťažko šlo. Na každom kroku posotili ma nazad. Neskoro som prišiel k božnici. Veľká bola žiara, bližšie nedalo sa ani pristúpiť a nik nevie ani teraz, či niekto i zhorel. Múdri hovoria, že veľká hriešnica musela prekročiť prah božnice, a preto prišiel veľký trest na nás všetkých.
Lietave otváral sa sluch.
Zadívala sa na Zachove ústa a svoje si prikryla dlaňou, aby jej neutiekol dych.
– Múdri vravia, že azda stratí sa i moc milosti, čo Lada dávala na tohoročnom svätovaní, a dlho nebude požehnania ani v rodoch, lebo nebude miesta bohyňu Ladu odprosiť, dlho bude trvať, pokým bude nová božnica hotová…
Lietava už aj očami počúvala.
– Ľud hľadá vinníka… Starší chodia sem i ta a dozvedajú sa na všeličo. Všeličo sa i dozvedeli a všeličo sa i dozvedia. Vyhrážky počuť a medzi mnohými rozpoznávať hnev. I na dvoch miestach schádzajú sa starší, a preto počuť nový krik. Na oboch miestach som počul, že božnicu podpálil odpadlík, krstenec, Minčov syn alebo niekto z jeho ľudí… Starší prikázali nehýbať pohorenisko a potajme takú majú myseľ, že vystriehnu Minčovho syna, poviažu a spália ho na pahrebe chrámu. Ó, bohov treba udobriť a za veľký hriech veľkú treba priniesť obeť…
Lietava, deva krásna, dcéra rajčianskeho pravoverného mečiara, ktorú dnes bohyňa Lada uznala za pannu, lebo sa jej ukázala, skoro sa pritúlila k statočnému Zachovi a nemala strach ani na perách, ani na čele.
Zázrak sa stal.
Vrátili sa jej razom všetky zmysly a pevná stála pred ženíchom Zachom.
– Zabijú ho, hovoríš?
– Obetujú…
– Minčovho syna?
– Mnohí sú proti nemu.
– Toho na bielom koni?
– Toho prvého, a môže sa stať, že aj iných. Už sa o tom radia…
Lietava láskavo pohladila statočného Zacha, zvrtla sa a zmizla, akoby ju bola prehltla zem.

Aká divná vec sa stala!
Ľudia bočili od kamenného príbytku Minčovho syna, sťaby ho bol zastihol mor a šírila sa z neho nákaza. Iba zďaleka sa prizerali na kamenné steny, tu i tu päste vystierali proti nim, ale všetci akoby boli čakali, že sa niečo mimoriadne stane, a hľadeli na Minčov dom, ktorý sa ukázal väčší a silnejší ako dosiaľ, teraz, keď zmizla spred neho priestranná božnica, chrám bohyne lásky, usmievavej a krásnej Lady.
Priestranstvo pred múrmi bolo prázdne, dlho bolo prázdne a iba sa zväčšovalo.
I napätie a očakávanie rástlo a ľudí chytala sa hrôza, keď vo veľkej prázdnote naraz sa zjavila ľudská postava a tvrdo, rozhodne premeriavala svojím krokom prázdnotu.
Lietava to bola.
Nevšímala si, čo zanecháva za sebou a či je pred ňou múr alebo prázdnota, aspoň naoko pevnú mala vôľu a dívala sa pred seba iba na akýsi zjav, ktorý ju zval a posilňoval i ukazoval jej cestu.
Lietava ešte bez rozpakov a mocne zabúchala na bránu Minčovho domu.
Ale keď sa otvorili vráta a naraz zazrela pred sebou Minčovho syna, akoby bola zabudla, prečo sa sem ponáhľala a čo tu chcela.
Umrelo jej na chvíľu srdce, keď ju objal, a nič nevedela ani o biedach, ani o radostiach sveta, čo sa minuli a míňali, iba zapálila sa v nej iskra sladkého tušenia krásnej budúcnosti.
Keď sa prebrala, iba toľko vládala povedať:
– Nevykročuj! Zabijú ťa!…
– Nezabijú, – usmial sa a horúcim dychom zastrel jej reč. – Nezabijú! Keď si prišla, tak ma nezabijú, to už viem naisto. Myslel som si, že neprídeš, ale dnes, keď som sa dozvedel, že si tu…
Ešte raz objal Lietavu a rozkázal otvoriť vráta.
Lietava s úžasom videla, že sám a bez zbrane vystupuje na priestranstvo a volá i na stranu tú, kde sa rodieva slnko, i na stranu tú, kde večierkami umiera, i na strany všetky ostatné.
– Poďte bližšie, nebojím sa vás a vy sa nebojte ani mňa, ani mojich slov. Neublížil som vám a ani vy mne ubližovať nebudete… Môj Boh, ktorý je i vaším Bohom, chráni i mňa, i vás. A jeho moc je veľká. Ani ja, ani nikto z mojich ľudí neublížil vašej božnici, to hovorím vám na svoju vieru, ale môj Boh a váš Boh dokonal to dielo. Rozprávať vám budem a vy počúvajte jeho pravdu!…
Zapálili sa rečníkove slová a horeli, vysoko vyšľahovali z nich plamene, zapaľovali oblohu i bralá.
A zapaľovali srdcia ďalekých pútnikov a ľudí, čo boli z najbližšieho kraja…
Nikto nezdvihol päsť a nikto nezabil Minčovho syna, čo mal dnes proti mnohým a tvrdým protivníkom iba jedinú zbraň – slovo pravého Boha.
Mnohé vatry sa už nerozhoreli pod Skalou, ale ostalo ich dosť.
Neboli to všetko ohne priateľstva, ale Minčov syn tvrdil, že čas všetko zmení a zmení i ľudí. Zmení aj ostrie znamenitej zbrane otca mečiara na rajčianskej doline..
– Len vytrvaj pri mne, Lietava.
– Vytrvám, – sľubovala dcéra pohana kresťanovi a kresťan podľa jej pohanského mena pomenoval svoj hrad, ktorého už začiatok mal, a ktorý dobudovali jeho synovia, čo ho i v kresťanstve, i v ume a v moci nasledovali.
Len keď usnul, Lietava rada sa mu dívala do tváre a utajenú výčitku dýchala mu na líca:
– Azda predsa niekto z tvojich zavinil skazu božnice Lady… A to sa nemalo stať. Kresťanka som podľa tvojej vôle a tvojej lásky, ale nikdy nezabudnem na úsmev bohyne, lebo splnila mi veľkú žiadosť, priam na mňa vypúšťala z dlane holuba bieleho, i myslieť budem na ňu až do smrti…

image