• This topic has 5 voices and 12 replies.
Viewing 13 posts - 1 through 13 (of 13 total)
  • Author
    Posts
  • #341922

    Anonymous

    I’d like to present Slovak folk legends here, which could be interesting to us because of their origins in pre-Christian or early Christian era. I won’t translate whole legends into English, only a short summary of them, so please, use google translator. Translation of texts won’t be perfect, of course, but it may help you a little bit.   http://translate.google.com/?hl=en&tab=wT#sk
    _________

    The first one originates in northern Slovakia in contemporary village Horná Mariková, which includes several settlements as Pagaňov, Modlatín, Vlkov, Orgoňovce etc. The last one – Orgoňovce is named after Orgoň, the last man who resisted the Christians to convert him into a Christian. People have kept the story till now and in 2002 it was published among other legends by Matica slovenská, the highest Slovak cultural organization.

    Tajomstvo Orgoňovej Kýčery (Secret of Orgoň’s Kýčera)

    Orgoňova Kýčera is a mount. View from it :

    image

    Hlboko v lone Javorníkov, neďaleko hradby hlavného hrebeňa, týči sa rozložitý vrch samotár, široko rozkošatený, obkľúčený príkrymi zrázmi, čo padajú do tesných rázsoch Marikovskej a Papradnianskej doliny. Na slnečnej strane kopca zahrýza sa do jeho pazúch dolinka Rovné. Prečo ju tak nazvali, keď rovného miesta v nej sotva nájdete? I na to je odpoveď a povesť ju pozná, ale o tom na inom mieste. Na samom konci Rovného je neveľká osada Orgoňovce, zopár drevených chalúp učupených pod rozložitým chrbátom Orgoňovej Kýčery. Majú Orgoňovce v pamäti všelijaké časy, i tie pradávne na úsvite dejín, keď nové, mocné náboženstvo podmaňovalo si mestá a dediny silou kríža a meča, lásky i násilia.

      Starý Orgoň bol jedným z posledných uctievačov pohanských modiel v našich končinách. Zanovito vzdoroval novým poriadkom, do posledného dychu sa pridržiaval viery svojich otcov.

    – Orgoň, Orgoň, Bohu sa nedá vzdorovať! – karhali ho zavše priatelia, ktorých mal stále menej.
    – Ani kráľovi! – dodali podaktorí.

        Kým kraj na sever od Trenčianskeho hradu bol sčasti územím nikoho, sčasti pod nadvládou poľského Boleslava Chrabrého, ktorý si narýchlo podmanil územie rozpadnutého Nitrianskeho kniežatstva až po Dunaj, vládali Orgoň a jemu podobní vzdorovať presile novej viery a jej šíriteľov – misijných kňazov, biskupov, vladykov, ktorí si osvojili nové poriadky a snažili sa presadiť ich vo svojich dŕžavách. Po smrti chrabrého a násilného dobrodruha Boleslava sa však jeho krehká ríša rozpadla ako domček z kariet a južní mocnári – nástupcovia slávneho kráľa Štefana – krok za krokom pozdĺž Váhu rozširovali svoje panstvo.
    Pre Orgoňa a jeho spoluvercov nastali zlé časy. Darmo vzývali svojich božských ochrancov – hromovládneho Perúna, zavalitého Velesa s volskou hlavou, slnečného Svaroga, víťazného Svantovíta. Darmo vzdávali hold krásnej Vesne, ba i chladnú Morenu zaklínali, aby zoslala smrť na ich prenasledovateľov. Kedysi mocné božstvá boli odrazu akoby hluché a slepé, ochromené silou akéhosi cudzieho trojhlavého Boha, ktorý nemal ani podobu, nikto nevedel, ako vyzerá, ba vraj umrel kdesi na kríži a teraz si podmaňuje celý svet. Kto sa mu nepoddal, nedal sa pokrstiť, neodvádzal desiatky cirkvi, toho kňazi nového náboženstva prekliali. Vladár ho vyhnal z pôdy, ktorú obrábal.

       Ale Orgoň bol tvrdá kotrba. Radšej sám odišiel. Sotva zjari vyniesli Morenu a uctili si symboly večne mladej Vesny, vystrojil sa i so svojou družinou, s hŕstkou verných starým bohom, zbalili, čo mohli, vyhnali dobytok z ohrád a vydali sa v ústrety neznámym osudom. Hlboko v horách, v doline pod Javorníkom, neďaleko hraníc Českého kráľovstva, naďabili na divoké územie nikoho, nevľúdnu pustatinu prostred lesov na úpätí strmého kopca, čo široko-ďaleko vyčnieva nad ostatné.

        Tu sa usadili. Vyklčovali prales, vypálili húšťavy kriačia, aby získali pasienky pre dobytok. Poorali strmé svahy na južnom úpätí kopca a zasiali obilie. Prostred hôr založili osadu – Orgoňovce. V doline na druhej strane vysokého vrchu stál posvätný háj s ošarpanými drevenými sochami staroslovanských božstiev. Na okolí boli roztrúsené osadnícke usadlosti iných starovercov. Na holom temene kopca stálo prastaré obetné miesto. Orgoňovci tu postavili obrovský ražeň a nastokli naň najkrajšieho vola. Starý žrec viedol obetný obrad. Obetovali Perúnovi, aby ich chránil, i Velesovi, aby im doprial úrodu.
    A bohovia zhovievavo zhliadli na ich obeť. Jarné dažde zvlažili pole, slnečný Svarog sa teplom oprel do južnej stráne a vyhnal obilné stebla do výšky. Koncom leta žltnúce klasy oťaželi zrnom. Orgoňovci sa tešili z dobrej úrody a z vďaky za ňu obetovali bohom. Zišli sa na posvätnom mieste, na vrchole kopca, slávili ukončenie žatvy a spievali starobylé piesne.

        Takto prežili mnoho rokov v ústraní, v drsnom lone hôr. Lenže nové poriadky nezadržateľne prenikali všade, i do pustých horských dolín. Misijní kňazi prišli spolu s vyberačmi daní. Poslal ich vladyka, ktorému pán Trenčianskeho hradu pridelil pohraničné územie na severe svojej dŕžavy. Kráľovi, sídliacemu kdesi na úrodných rovinách za Dunajom, záležalo na upevnení hraníc tej veľkej ríše, ktorú nedávno kočovné, čerstvo pokresťančené maďarské kmene založili na troskách staroslávneho Nitrianska. Celý okolitý svet sa postupne podroboval novým poriadkom, aké so sebou prinášala cudzia viera. V chrámoch nového náboženstva neznámou rečou vzývali neznámeho boha a jeho kňazi učili ľudí akémusi neznámemu písmu, ktorému vraj rozumie celý svet.

        Lenže Orgoň tomu písmu, všetkým tým novým poriadkom nerozumel a rozumieť nechcel. Vyberači daní im vzali desiatu časť úrody pre vladára a ďalšiu desatinu pre kňazov nového náboženstva. Orgoň planul hnevom a mimovoľne siahal po meči, čo sa mu hompáľal okolo pása. Lenže vyberačov daní sprevádzala družina po zuby ozbrojených vojakov. Ako vzdorovať takej presile? Vybral sa Orgoň na druhú stranu kopca, do ošarpanej chatrče, v ktorej sa pred svetom neprajníkov ukrýval starý žrec.

    – Otče, poraď mi. Už aj moji najbližší sa odo mňa odvracajú. Dnes ma donútili zaplatiť dávku kňazom, čo obracajú ľud na cudziu vieru.
    Žrec mlčky pokyvkal hlavou.
    – Dole v Pagaňove už nenájdete nikoho, čo by nezradil našu vieru! – pokračoval Orgoň smutne. – Moja milovaná Lesana zaľúbene hľadí na mládenca od Hecejovcov. A tí veru už tiež opustili vieru svojich otcov… Ostali sme sami.
    Žrec mlčí, pokyvkáva šedivou hlavou a uprene hľadí na bujné stromy posvätného hája, čo si tíško šumia svoju večernú pieseň. Orgoňovi sa zdá, že na vráskavom, vetrom ošľahanom líci staručkého kňaza sa zaleskla slza.
    – Otče, povedz mi, kde sú naši mocní bohovia, keď nezasiahnú? Prečo Perún neskára našich nepriateľov, keď rúcajú jeho obetiská? Nás, čo sme mu verní, bleskom navštívi, úrodu nám spáli, a ich nepotresce?
    Žrec opäť mlčky pokyvká hlavou, akoby sa bál vysloviť odpoveď, ktorú tuší.
    – Kam odišli naši bohovia? – dobiedza Orgoň neúnavne, pýta sa sám seba, bohov sa pýta, zúfalo prosí očami, zaklína ich v duchu, aby povedali, prehovorili, ozvali sa aspoň z diaľky, z neznáma, do ktorého naraz nezadržateľne mizli. Neviem, – odvetí žrec ticho – a predsa im zostanem verný nadosmrti, dokončí takmer nečujne.

        Zmrákalo sa, nad horami zavisli olovené mračná. Orgoň sa pomaly štverá strmým kaňonom potoka na kamenný hiľheň Šúvaliek a ním až na temeno posvätného vrchu. Sadá si na opustené obetisko, k obrovskému ražňu, na ktorom prinášali krvavé dary bohom. Ostane tam sedieť i pri prvých úderoch hromu. Mlčky, odovzdane sedí, keď Perún zlostne prehovorí a z temnej oblohy mece blesky na vrcholce hôr. Sedí tam ako ľudská obeť, núkajúc sa rozhnevanému božstvu, núkajúc sám seba za vysvetlenie tej záhady. Kam ste odišli, bohovia naši? A kam sa podejeme bez vás?

    Od tej búrlivej noci Orgoňa nebolo. Nikto nevedel, kam sa podel.

       Po rokoch objavili na jednom z kameňov Šúvaliek akýsi divný nápis. Bolo to v časoch, keď kresťanstvo zlikvidovalo aj posledné hniezda pohanského modlárstva okolo bývalého posvätného vrchu. Akosi sa rozchýrilo, že ten nápis, vytesaný do skaly voľakým neznámym, starobylým písmom, je Orgoňov posledný odkaz. Odkaz človeka, ktorý sa stratil nevedno kam spolu so svojimi bohmi.

       Ostal po ňom len názov vrchu – Orgoňova Kýčera. Miesto, na ktorom stálo obetné miesto, sa dodnes volá Rožeň. Na jednej strane vrchu čupí opustená horská samota Orgoňovce, na druhej strane sa tiahne údolie Modlatín – kedysi posvätné sídlo pohanských modiel.

    A len záhadný nápis na jednom z kameňov Šúvaliek.

        Nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že to predsa len nieje Orgoňov odkaz. Podľa nich to bude najskôr šifra, ktorou si zbojník Šmarhan, jeden z neskorších obyvateľov tejto pustatiny, označil skrýšu, do ktorej uložil medený hrniec so zlatým pokladom.
    Ktovie! Možno raz príde niekto, čo záhadný nápis vylúšti a rozlúskne tajomstvo Orgoňovej Kýčery.

    Source :

    Štefan Meliš: Kráľ Matej pod Manínom, Matica Slovenská, 2002

    or

    http://slovanske-hradiska.blogspot.com/search/label/Legenda%20o%20Orgoňovej%20Kýčere

    #358209

    Anonymous
    Quote:
    kráľa Štefana

    In Serbian translation – Stiven King (Stephen King) :D

    Možno raz príde niekto, čo záhadný nápis vylúšti a rozlúskne tajomstvo Orgoňovej Kýčery.

    Maybe Svatoslava will? ;)

    Nice legend. I wish I could find similar folk legends here; according to Gesta regnum Sclavorum from 12. or 13. century, there was pagan dinasty of King Svevlad, and few pagan kings who persecuted Christians, while last pagan temple was destroyed by Tsar Dusan in XIV century.

    #358210

    Anonymous

    Oh, I doubt he knows how famous he actually is :D

    A pagan temple in 14th century? Nice.. :)

    #358211

    Anonymous
    [size=12pt]Bohyňa Lada na hrade Lietava (Goddess Lada in the castle Lietava)[/size]

    Dávno pred založením hradu na úpätí kopca sídlil pohanský kmeň Slovanov, ktorý si na vrchole postavil svätyňu zvanú bosnica. Svätyňu ozdobovali drevené, vyrezávané a pomaľované sošky slovanských bôžikov.

    Uprostred nej bol voz z rýdzeho zlata, do ktorého boli dve snehobiele holubice i dve labute zapriahnuté. V tom voze stála očarujúca, nahá žena Lada; jej bohaté, zlatisté vlasy až po kolená siahali a na nich mala peknú, bielu vlasovú korunu obrúbenú ružovým a myrtovým vencom. Zo srdca jej vystreľovali žeravé ohnivé lúče vrelej lásky. V pravici držala tri jablká, v ľavici diamantovú zemeguľu. Za ňou stáli štyri dievčenské postavy, tzv. milostky – Lada, Dzeva, Siva a Krásna pani – jedna druhej podávali jablko. Na brehu potoka tečúceho v blízkosti svätyne sídlili kňažky božstiev, ktoré za najhorúcejšieho leta obetovali bohyniam medový nápoj, zrelé pšeničné a ražné klasy a voňavé kvetinové vence – takto boli sprevádzané piesňami panien a zaľúbených žien, ktoré potom obdarovali darmi za čary proti ich chladnúcim milovníkom.

    Na miesto tejto pohanskej svätyne v čase rozširovania kresťanstva bol postavený kresťanský kostol gotického slohu, a neskôr hrad, ktorý dnes poznáme pod názvom Lietava. Slovo Lietava je však odvodené od bohyne Lady.

    http://translate.google.sk/?hl=sk&tab=wT

    Sources :

    Karl Benyovszky in PUTOVANIE PO HRADOCH V OKOLÍ ŽILINY by Mgr. Danka Majerčíková
    Alexander Lombardini's notes about the castle Lietava

    Castle Lietava (pictures)

    image

    image

    [img width=700 height=490]http://www.hrady.sk/img/lietava_rekonstrukcia3.jpg”/>

    Runes on the castle's rock. Swedish runologist Elisabeth Svärdstrom refused its Scandinavian origins, so now historians talk about Germanic origins, though the Germanic tribes weren't found in the region around Lietava… they seek everyone except for the Slavs, as always.  ::)  ::)

    image
    image

    Location:

    image

    #358212

    Anonymous

    Paráda, mohol by som to dať na môj blog k legendám?

    #358213

    Anonymous
    Quote:
    Paráda, mohol by som to dať na môj blog k legendám?

    Samozrejme :)

    #358214

    Anonymous

    Teľo ku ľegendom: išol inžiňer do Staveňca pri Ortašoch do ľesoch kukac, že čom tam bludyčki šveca. I še ňikda ňevracel, i ňikdo ho vecej ňevidzel. Śe hutorelo že bludyčki ho dzeška nacahaľi i von dzeška na hlad i smed umar.

    #358215

    Anonymous
    Quote:
    Teľo ku ľegendom: išol inžiňer do Staveňca pri Ortašoch do ľesoch kukac, že čom tam bludyčki šveca. I še ňikda ňevracel, i ňikdo ho vecej ňevidzel. Śe hutorelo že bludyčki ho dzeška nacahaľi i von dzeška na hlad i smed umar.

    No úžas  :D

    #358216

    Anonymous

    Well, I do not know any legends that would be tied with our village, since it is an immigrant village founded in 20th century…

    #358217

    Anonymous

    Wow! I love this!
    Even with the slight difficulties of a Google translation the story is quite clear. If I am understanding this correctly then dare I say that protected by law, here the US,  is an example of the place in the mountains spoken of in the first legend. I can see it as an archetype of sorts and a model of what I am doing here but that is just my subjective view. The Christian stranglehold is slipping and passing away although the "new" god of money and especially energy, as in fuels like oil and gas, has a deadly grip on us all. We are killing our world and along with it us. I can see the day when sacred groves will ring again with ancient voices reborn and strong!

    I have copied the translation that Google provided into a word document that I will attempt to clear up somewhat. If anyone that is interested would like to see if we are transliterating this smoothly (sadly I am lacking in any of my ancestral tongues right now) perhaps we can post a bit cleaner version in English.  I will work it over the next day or so.

    #358218

    Anonymous

    @ Arathu

    Interesting. What's the name of the mountains you mentioned?
    You can send me your version of translation and we could fix the text jointly.

    #358219

    Anonymous

    Svätoslava,
    I ran a Google translation of the whole web page and this is an clip of what I copied into an MS word document to work on. Some of it is still difficult but perhaps between us we can complete the translation/transliteration into English so that the meanings are the same. I really have to start learning Polish and other Slav languages. :-)

    From Google translate:

    "Deep in the bosom of Javorníky, the Maple Mountains, near the walls of the main ridge, there rises to the top of burly loner, rozkošatený wide, surrounded by steep escarpment, which fall into a narrow standing peaks joining Marikovskej Papradnianskej valley. On the sunny side of the hill to bite into his armpits DOLINKA straight. Why is it called and where equal space is hardly in it? And it is the answer and knows her reputation, but that elsewhere. At the very end of the straight is a small village Orgoňovce, a few wooden cottages in the spreading comb učupených Kýčera orgone. Orgoňovce have in mind all sorts of times, even the most ancient at the dawn of history, when new, powerful religion podmaňovalo towns and villages the power of the cross and the sword, love and violence."

    End translate:

    The ancient Allegheny mountains are less than 50 miles east of where I live and they have worn down over the ages to rounded off stumps of what they once were. There are vast stretches of Maple forest, amongst others like Oak and Hemlock, there and all around where I live. So when I saw this, and I don't know if its the right translation or not, I immediately got a picture in my mind of where I know and have been. It is one of my favorite places especially for mushroom hunting. Then the story seemed familiar, like I was recreating a new place here in the US for the old ways.

    Yes I will send you the document, send me a private message with e-mail or however you want to do it. :-)

    #358220

    Anonymous
    [size=14pt]Krásna deva Lietava (A beautiful maid Lietava)[/size]

    How the temple of Goddess Lada was destroyed by a Christian who had betrayed old gods and his pagan kin. The legend is worked up by Jozef Cíger Hronský in Slovenské povesti I (Slovak legends I). Pictures by Olshanskiy and Ivanov perfectly suit to the legend.

    Lietava is a beautiful maid, she lives with her father, a sword-maker, who praises Slavic gods. But she fell in love with an young man (Minčov syn) who converted to Christianity and lives in a building made of stone. She decided to keep her love hidden, because she was loyal to the gods, kin and her father. The wooden temple of Goddess Lada was burned out during celebration when young maids prayed Lada for a sign whether she’s approving their choice of lovers or not (this is described in the first legend about Goddess Lada). Old and wise men of the kin decide to burn him to death, because they came to the conclusion that Minčov syn set fire to the temple. Lietava, still pagan but strongly fallen in love, came to warn him. Minčov syn denied his responsibility for burned temple and started to convince people to convert to Christianity. Lietava, although her father promised her to a good man Zach, stayed with him, converted to Christianity because of love to him, but she kept her heart pagan. Minčov syn built up a big castle and called it after his wife – Lietava. The castle is actually a ruin nowadays.

    image

    I can imagine it as a nice movie…  :)

    http://translate.google.sk/?hl=sk&tab=wT

    __________________________________

    Otec Lietavy bol mečiar. Mal svoj dom tam pri vode Rajčianke a starešina si ho ctil, lebo to bol pokojný a múdry človek a vo svojom remesle sa vyznal tak, že prichodili k nemu bojovníci i z neznámych krajov.
    Ale mečiar, otec krásnej devy Lietavy, iba vtedy predal meč, keď bol dobrý. Povrávalo sa o mečiarovi, že keď sa mu chce, tak hotový meč pohladká dlaňou a zariekne a taký meč je nepremožiteľný.
    Raz prišiel k otcovi Lietavy mladý človek s ohnivými očami, prívetivý, a zastal si na mečiarovom dvore ako doma. A bolo to vtedy, keď bol dvor prázdny a nebolo na ňom nikoho okrem krásnej Lietavy.
    – Otca hľadáš?… Nie je doma. Išiel k Váhu čakať kupcov. O tomto čase vozievajú meď a železo.
    – Kedy sa vráti?
    – Neviem. Odišiel, keď sa začal zbierať mesiac, a môže byť i spln, pokým príde domov.
    Neznámy mladý človek sa zamyslel a obrátil sa k sluhovi, čo mu na ceste držal nepokojného bieleho koňa.
    Poberal sa preč.
    Lietave bolo zrazu akosi ľúto, že už odchodí, ani sa nezdržala i zavolala za ním:
    – Mám otcovi povedať, že si ho hľadal?
    – Ako chceš, – odpovedal neznámy mladík, kládol nohu do strmeňa, ale jednako trochu postál a obzrel sa na devu mečiara.
    – Ako ťa zovú? – spýtal sa ešte a sadol do sedla.
    Deve polial líca remenec, neznáma teplota jej vbehla aj do srdca a tak ticho, že to mladý jazdec na bielom koni ani počuť nemohol, tak ticho povedala:
    – Lietava ma volajú…
    Aj ju zabolelo, že rozprávala tak ticho, a ešte väčšmi to, že jazdcovi akoby nebolo záležalo na tom, aby naozaj počul, ako zovú dcéru rajčianskeho mečiara.

    image

    Rajčiansky mečiar vrátil sa od Váhu neskoro, lebo dlho čakal na kupcov, a dcéra Lietava bola netrpezlivá.
    Mnoho myslela na jazdca, čo odišiel na bielom koni, a chcela otcovi povedať, že tu bol, hoci ani nevedela, kto to bol. Ale otec vrátil sa od Váhu mrzutý, ani sa nedozvedal, čo bolo doma za ten čas, kým bol preč.
    Už bol niekoľko dní doma, keď sa mu pustila reč.
    – Zlé chýry idú na Považí, Lietava. Ľudia rozprávajú o nevídanej novej viere rímskej a neboja sa bohov. Dolu pri Dunaji že vraj už nechodia všetci ľudia do svätého hája a nepočúvajú kňaza, ani si všetci nectia božnice, ani nezapaľujú ohne… Bolo mi smutno, keď som počúval také reči. Či vieš niečo o novej viere?
    – Nič som nepočula, – odpovedala dcéra Lietava.
    – Aj v našej doline našiel sa už bohorúhavý človek. Tak hovoria. Syn Minčov, syn múdreho Dedu na hornom toku našej vody. S cudzími bol tam dolu pri Dunaji a ešte ďalej a tam ho opustili naši bohovia. Aká hanba!… Veľkým bude dedičom, bude mať majetky otca, a nebude mať vieru otcov. Či nevieš o tom nič?
    – Nič neviem, – úprimne riekla deva Lietava a zosmutnela od otcových rečí. I neznámy strach ju už tiesnil, lebo hrozné sa jej zdalo, že sa niekto vzpiera starým bohom, i neuveriteľné, že si to niekto trúfa. Zatriaslo sa jej plece, sťaby ho zima bola preskočila.
    – Keď ľudia tak rozprávajú, pravda to musí byť. Ani ja ho nepoznám, ale sa vraj vždy na bielom koni nosieva.
    Lietava sa strhla a naširoko jej rozkvitli oči. Zabolelo ju srdce, ustal jej dych a rumenec polial tvár.
    No otec nič nezbadal.
    – Smutno mi je myslieť na Minčovho syna, – povedal rajčiansky mečiar, zosmutnel ešte väčšmi, dlhé tenké vrásky sadali mu na čelo a odmlčal sa.
    Lietava netrúfala si vyrieknuť slova, dívala sa na otca a nevedomky pritisla si srdce, lebo sa tak rozvravelo, že ho bolo počuť.
    Otec po dlhom mlčaní kývol hlavou a vyriekol:
    – Taký meč ukujem, aký som v živote neukul, a ten bude pre mňa. Nedám ho ani za zlato, ani za drahé kamene. Taký meč, čo nikdy nebude tratiť ostrie. Zavesím si ho pred oči a ak mi do domu niekto donesie slovo o nepravej, novej viere, tak vezmem meč do rúk, a nevezmem ho nadarmo… To nezabudni, Lietava, a pomáhaj mi, keď bude treba!

    Dcéra Lietava zaháňala nedobré sny, a keď sa k dvoru – hoci len vo sne – priblížil mladý biely jazdec, zatvorila na dome dvere a prižmúrila oči, aby ho ani nevidela, ani nepočula, a nepohla sa, nedýchala, kým cítila, že predo dvorom netrpezlivo hrabe kôň, netrpezlivo hádže hlavou a nepokojne erdží, aby nezhrešila proti otcovi a proti dobrým starým bohom, ktorých ctiť učil ju rodič odmalička.
    Lenže sny prichodia ticho, pritúlia sa k devám ako vôňa kvetov a voňavý vetrík nemožno odplašiť ani hnevom, ani tvrdou rečou, ba ani najpevnejšou vôľou.
    Sen chytro omámi i skúseného človeka.
    Tak príde, ako chce.
    Zatvorené dvere mu neprekážajú, iba sa im usmeje, a keď sa mu zachce, otvorí si ich dokorán…
    Lietave zasníval sa raz veľmi pekný sen.
    Sedela pri vode v slnečný deň a nad vodou lietali strieborné holuby a bozkávali sa, lebo každý mal pár. Každý, iba jeden nie. To ani nebol holub strieborný, biely bol ako sneh, vysoko lietal a naraz zletel jej priam do dlane vyzobnúť zrno. Jemný perím pohladil jej dlaň i ružové líce a hruď.
    A keď sa mu usmiala a prihla sa k nemu, zrazu sa zmenil na mládenca, bieleho jazdca s teplým dychom a horúcimi perami…
    Vykríkla.
    Potom sa naľakala, že vykríkla, i prebudila sa deva Lietava a chvíľu chvejúca sa počúvala, či otec mečiar pravidelne dýcha, či spí, či o ničom nevie.
    No i keď sa upokojila, zahľadela sa v tú stranu, kde visieval otcov meč, a keď sa aj akokoľvek premáhala, rozplakala sa nad svojím snom, pokropila ho mnohými utajenými slzami.

    Leto už celkom zružovelo a zrelé klasy sa knísali na steblách.
    Otec mečiar oslovil svoju dcéru.
    – Lietava, už sa ti míňa sedemnáste leto, vyrástla si i prichodí ti čas prijať ženícha. Ale nemalo by sa to stať bez zákona, nie do tých čias, kým neprekročíš prah božnice, aby si ťa bohovia mohli obľúbiť. Dozrievajú klasy, tu je čas, múdre ženy a matky s devami pôjdu na Skalu obetovať Lade, bohyni matky. Dovoľujem ti, aby si išla na Skalu s Bielou, so sestrou tvojej nebohej matky. Choď a povedz jej, že budeš pripravená a pôjdeš s ňou…
    Dcéra Lietava zbledla.
    O božnici na Skale počula dosť.
    Keď na jar kvety a biele brezy začali dostávať puky a hodvábne listy, devy a mladé ženy tu i tu stúlili si hlavy a ticho sa rozprávali o bohyni Lade, o jej služobniciach a o božnici na Skale. Slová mali tajomné, v očiach mali sen a hlas ako tichučký vietor, keď si zahráva medzi mladým lístím.
    Lietave práve toho leta veľmi žiadalo sa ísť k bohyni Lade, a vedela, prečo má takú túžbu.
    No teraz sa naľakala otcovho príkazu, obelela celá, celá sa chvela a cítila, že nebude mať ani dosť síl, ani dosť odvahy prekročiť prah posvätného miesta, lebo sa cítila v hriechu s bielym jazdcom, ktorého videla v živote iba raz, a po ktorom rovnako túžila, aby ho videla i nevidela aj po druhý raz a ešte mnoho ráz.
    No otec rozkazoval svoje:
    – Prichystaj si najkrajšie a najčistejšie rúcho, v poli nájdi kvet, ktorý sa ti najlepšie bude zdať, odtrhni aspoň tri bohaté klasy a v komore odlej medovice do nového krčiažka…
    Nuž Lietava musela poslúchať.
    Vyšla na lúky, zastala si medzi kvietím a prižmúrila oči. Nadýchala sa vône a vôňa prenikla jej až do srdca. Nedívala sa, kam jej siaha ruka, zverila sa na náhodu a odtrhla prvý kvet pre bohyňu na Skale.
    Krásny biely kvet to bol a mnoho mal listov.
    V srdiečku, priam v srdiečku medzi lupienkami sedela červená lienka a zasnívanej sladko sa jej sedelo, ale sa prebudila, nečakala a odlietla.
    Čo to mohlo znamenať?…
    Lietave rozbúchalo sa srdce, nazbierala iných kvetov, aby biely nikto nevidel, našla klasy a ponáhľala sa domov odliať medovice do novej nádoby.

    image

    Ľudia v bližšom i ďalšom kraji povrávali si, že toho leta mnoho diev bude obetovať kvety a plody bohyni Lade.
    Preto putovali i mnoho ženíchov zdola i zhora ku Skale.
    Jedni išli preto, aby sa im na tomto posvätnom mieste potvrdila láska, ktorú mali potajme prisľúbenú.
    Druhí išli preto, aby dobre strážili svoju lásku na tomto mieste, kde sa zíde nielen mnoho mladúch, ale i mnoho ženíchov a všeličo by sa mohlo stať.
    Tretí nemali nikoho a tu si mienili niekoho nájsť.
    A boli takí, čo sa ponáhľali, aby si mohli postaviť šiator čo najbližšie k božnici alebo aspoň k háju, kde bývali milostky, služobnice bohyne.
    Mnoho bolo  i tých, čo sem prišli iba zo zvyku a zvedavosti, a tí sa usadili až dolu, až pri kupcoch, ktorých sa tu nazbieralo najviac.
    I noci menili sa na dni, pútnici zažali mnoho vatier, usilovne na ne prikladali a sedeli okolo vatier známi i neznámi, rozprávali sa, zoznamovali i radili, predávali a kupovali, poúčali sa a mnohí vyhľadávali sudcov, aby im vyriekli právo.
    Jazdci vyberali si kone, vymieňali kože za sedlá, tu bolo súkno a plátno a tam sa našla meď a niekde sedeli múdre ženy, čo radili ľuďom, chorým pozerali do dlane a do zorničiek a dávali im lieky.
    Pri niektorom ohni už siedmy deň sedel otec s otcom a nemohli sa dohodnúť, čo dostane dcére a čo syn, čo ženích a čo mladucha, keď si založia svoj rod. A ešte sa budú jednať…
    Mesiac je tým krajší, čím neskôr vyjde. Tým krajší je i spev služobníc bohyne lásky.
    O tomto čase tu i tu na niektorom šiatri, na samom vŕšku šiatra, pribudne kvet… To znamená, že niekto v šiatri dostal už istý sľub od devy a z obetných kvetov steblá. Tam sú na šiatri, aby ich zarosila noc…
    Tu sú i našepkávači.
    Chodia s tajomnou tvárou, dobrým známym všeličo povedia, a potom i neznámi zvedia, že medzi pútnikov chodieva i Minčov syn, a to po prvý raz, hoci na svätovanie podľa svojho veku už dávno, dávno bol by mal prístup.
    To bola nemalá novina, rozniesla sa medzi ľuďmi ako blesk a každý ho chcel aspoň vidieť, čo nebolo ľahké, lebo sa obliekal iba tak ako druhí a nesadal do sedla, aby ho ľudia poznali podľa bielej paripy. Našli sa i ľudia mrzutí, čo tvrdili, že do kliatby mali by prísť tí, čo Minčovho syna spomínajú, lebo nad hlavou mu visí mnohý hnev bohov, ktorých uráža už dávno.
    Ale ukázalo sa, že krstenec Minčov syn má už i zástancov, čo ho nepokladajú za zatrateného, i keď s novou vierou nesúhlasia. Ukázalo sa, že je tu viac ľudí, čo o krstencoch vie, ako by sa dalo myslieť, a ešte boli i takí, čo tajne už ku kresťanom patrili, iba naoko a pre kupcov prišli sem na svätovanie.
    – Minčovho syna zatratila iba veľká pýcha, vyvyšuje sa aj nad bohov a raz ho hnev Perúna pokorí, – vraveli si pri ohňoch a šiatroch, a to preto tak, lebo hneď za božnicou mal mocný príbytok, mocnejší než božnica, lebo bol stavaný z kameňa, do kameňa zakresaný i veľký, a mal byť ešte väčší, lebo ho syn Minčov už tri roky stavať neprestával a ešte najímal mnohých ľudí, aby v práci ani v budúcnosti neprestali.
    A všeličo pohoršovalo nábožný ľud z konania syna Minča, ale nadovšetko vzrušovalo zhromaždených, že tu chodí medzi nimi, a tak chodí, akoby sa držal starých obyčají a starých bohov a od božnice Lady chcel by si odviesť mladuchu.
    Ktorú?
    Zbor milostníc akoby bol zabudol, že Minčov syn je hriešny a krstenec – veď to ani sám netají, a dávno -, akoby mu boli všetko odpustili, ba uveličené pošepli devám pri obetách, že i Minčov syn bude stáť pred božnicou a možno zmilujú sa nad ním bohovia. Prišiel uctiť Ladu a môže sa stať, že prihovorí sa za neho u bôžikov a bohov, a poblúdenec sa obráti…
    Devy, čo sa i tak chveli pri slávnostných obradoch, chveli sa od týchto čias ešte viac a sláva Minčovho syna rástla, vzniesla sa ponad veľký zhromaždený dav, temer sa nespratala do doliny a na bralá.
    Minčov syn bol hriešnik, bohorúhavec, ale mocný bol, mnoho mal služobníkov, dom mal z kameňa, ani jeho otec Ded nebol v pohoršení stály, lebo syn všeličo naučil sa vo svete, poznal cudzie zeme a cudzie zvyky a v kupčení mal veľké šťastie.
    Mešce mal z kože a v nich mince a zlatý prach.
    Preto potreboval i mocný príbytok.
    Kto to nevedel, tomu to vysvetlili služobnice bohyne Lady a devám triasli sa ruky, keď kvapkali sladkú medovicu na medenú obetnú misu.
    Ale Lietava ešte medzi nimi nebola.
    Lietava vystrojila sa na cestu dosť neskoro.
    Niečoho sa obávala a niečomu sa tešila. Nepovedala si, čoho sa bojí, a ešte menej, čomu sa teší, i unavila ju rovnaká radosť i žiaľ, a nadovšetko unavila ju veľmi dlhá cesta. Už horeli vatry pod Skalou, keď ta prišla Lietava so ženami.
    Neobyčajný obraz mocne zapôsobil na mečiarovu dcéru.
    Ani neusnula tejto noci a bledá bola, keď zasvitol na ňu nový deň.
    Ako omámená hľadela na veľký zrub, postavený z mocných kresaných hrád, aký dosiaľ nevidela, zamaľovaný pestrými farbami, čo naďaleko vyvolávali. Kňažky so spevom vítali ráno, vrava davu šumela jej v ušiach a reč ľudu bola čoraz hlasnejšia, nuž Lietava tratila rovnováhu, ani nevidela, ani nepočula všetko okolo seba.
    A najmä nevidela, že na kraji hája čaká čoraz viac mladíkov a spomedzi nich vytrvalo a neprestajne opiera sa na ňu prívetivý a oddaný zrak.
    Nedívala sa nikam, keď išla do božnice, a nemohla zbadať, že ju tento zrak verne odprevádza, a pri vstupe do chrámu stislo jej srdce a ledva sa udržala na nohách.
    Ťažká vôňa ležala v božnici.
    Na drevených stenách silnými farbami namaľovaní bohovia všetci na Lietavu opreli svoje zraky a jej oťažel krok a zatmelo sa jej na chvíľu pred očami.
    Potom zazrela obetné ohníky, kde kňažky spaľovali voňavé byliny.
    A zazrela i zlatý voz.
    Krásny, ligotavý, zázračný.
    Dva biele holuby a dve labute boli doň zapriahnuté.
    Na voze stála bohyňa Lada bez rúcha a bez ozdôb, s večným úsmevom a so záhadným zrakom. Bohaté vlasy akoby jej vietor previeval a biela vencová korunka na hlave svietila. Z pŕs vystrekovali jej zlaté lúče, žiarili a hriali. V ľavici držala jablko a z pravice vypúšťala holuba.
    Za ňou štyri krásne a nahé milostnice vo veselom smiechu naťahovali sa za lietajúcimi holubmi, čo im unikali, ale čo im podávali, to Lietava nestačila rozoznávať.
    Jedna z kňažiek dotkla sa jej ramena a zaviedla ju k ohňu.
    – Obetuj, deva, aby sa Lada pozrela na teba!
    Prívetivé bolo slovo kňažky, nežná bola, keď sa dotýkala deviných ramien, s porozumením ju objala a s pochopením radila i pomáhala.
    – Obetuj… a povedz Lade i to, za koho obetuješ… Povedz bez bázne.
    – Za neho… Za bieleho! – zašepkala Lietava a nevedela, čo vraví, uvedomila si to až vtedy, keď zbadala, že klasy stratili sa jej z rúk a na obetnú misu vypadol jej iba jediný kvet, a to bol ten biely kvet.
    Zhrozila sa.
    Zhrozila sa, že zradila otca a spáchala veľkú vinu, cítila, že rúhala sa bohom.
    S hrôzou pozdvihla zrak na bohyňu, čakala niečo strašné. Ale úsmev Ladin sa nezakalil, nijako sa nezmenil, bohyňa s rovnakou láskou dívala sa na ňu zo zlatého voza, ba akoby teraz teplejší mala úsmev.
    – Bohyňa Lada iste si ťa obľúbila, – zašepkala kňažka do ucha Lietavy, – a nepochybuj o jej moci. Splní sa ti, čo si si v srdci doniesla. Choď a v tomto skladaj svoju vieru!
    Lietava sa chvíľami prebúdzala, chcela dobrotivej kňažke povedať, že pred chvíľou stala sa veľká chyba, lenže už nemala dosť síl, iba toľko, aby sa vytackala z posvätného stánku.

    image

    image

    Pred stánkom očakávali ju oči prívetivé.
    Otcov najmilší pomocník Zach vykročil oproti nej.
    – Pozdravujem ťa, Lietava!
    Lietava stŕpla a v túto chvíľu si uvedomila, lebo sa už nemohla tomu vyhnúť, čoho sa bála najväčšmi, keď doma opúšťala vráta. Sťaby jej nôž bol vrazil do srdca, lenže už nemala v ňom krvi a Zach nemohol pobadať, čo sa robí.
    – Pozdravujem ťa!… Videla ťa bohyňa Lada a vie, kto si, nuž iste si ťa obľúbila. Bude k tebe štedrá a žičiť ti bude mnoho lásky. I dovolila ti už, aby si vedela o nej. A mňa poslal tvoj otec, v cti ošedivený, aby som ťa dnes oslovil…
    No Lietava nepočula všetko, ani nemusela všetko počuť, i tak pochopila, čo hovorí Zach a čo bude hovoriť, i celkom sa jej zatmelo v očiach, načisto oslabla a oprela sa o najmilšieho pomocníka rajčianskeho mečiara.
    Statočný Zach bol šťastný.
    Kto by sa bol nad tým pozastavil?
    Kto by to nepochopil?
    Najkrajšia deva tohtoročných slávností oprela sa mu o plece a kráčala s ním k jeho šiatri, odprevádzaná sestrou svojej matky, ktorá tu i tu ukradomky postierala si uradostené slzy z chudých líc.

    image

    Lietava bola čudná mladucha.
    Na nič neodpovedala a na nič sa nedozvedala.
    Sama si sňala veniec z hlavy, ale nepovedala ho statočnému Zachovi, ktorý na to čakal. Ale bol dobrý, a keď mu ochrankyňa Lietava pokynula, porozumel, dobrý človek to bol, i trpezlivý, nezazlieval Lietave, že nemá k nemu slova.
    Lietava vlastne rozprávala sa so sebou.
    – Nie, bohyňu som neoklamala, povedala som jej pravdu, a zato usmievala sa na mňa, i keď mi bolo ťažko. Ale oklamala som otca, nebola som k nemu úprimná, klamem svoj rod a klamať budem budúceho muža, lebo mu nikdy nepoviem, že sa mi zatvorilo srdce a nikdy viac sa neotvorí…
    Zach bol i tak šťastný a pozorný.
    Ticho rozprával a tiché pohyby robil, keď sa staral, aby jeho hostia mali v šiatri pohodlie.
    Vtedy, keď sa vystrel a hneď prudko vyskočil na nohy, to bola mimoriadna vec. V tú chvíľu vykonalo tak mnoho pútnikov, ba vari všetci razom vykríkli zdesení a skamenení.
    – Božnica horí!… Horí!… Bohovia, čo sa robí?!
    Krik mohutnel a mohutnel a triasli sa bralá i hory.
    Z chrámu vyletúvali vysoké plamene a tí, čo mali šiatre veľmi blízko, chránili si životy, utekali dolu svahom, kričali a strhli do úteku i tých, čo boli rozložení ďalej. Všetky tváre boli bledé a vo všetkých zrakoch sedel ustrnutý úžas. Ženy na všetkých stranách pustili sa do hlasitého náreku, o chvíľu sem i ta rozbehúvali sa ľudia a navzájom si prekážali. I niekoľko poplašených koní sa dostalo do davu a zväčšovali hrôzu.
    – Horí! – kričali sem i ta utekajúci ešte aj vtedy, keď to nemalo nijakého významu, lebo tu už nebolo človeka, čo by plamene nebol videl.
    A na chráme o chvíľu stáli i drevené steny, a kým sa preľaknutí pútnici natoľko prebrali zo strachu, že začali myslieť na hasenie, už sa nič nedalo ochrániť. Strecha  horiace hrady stien zvalili sa na zlatý voz – akže tam ešte bol -, ťažké hlavne padali na úsmev bohyne Lady a na biele holuby, s ktorými sa zahrávali milostnice bohyne Lady.
    Ženích Zach vrátil sa neskoro.
    Už sa chýlilo k večeru.
    Nestalo sa tak jeho vinou, lebo v trme-vrme, ktorá nechcela mať konca, nebola ľahká vec vracať sa a ponachodiť tých, ktorých stratil. Iste to i mrzelo statočného Zacha a cítil, že sa má ospravedlniť.
    – Išiel som na pomoc, ale sa ťažko šlo. Na každom kroku posotili ma nazad. Neskoro som prišiel k božnici. Veľká bola žiara, bližšie nedalo sa ani pristúpiť a nik nevie ani teraz, či niekto i zhorel. Múdri hovoria, že veľká hriešnica musela prekročiť prah božnice, a preto prišiel veľký trest na nás všetkých.
    Lietave otváral sa sluch.
    Zadívala sa na Zachove ústa a svoje si prikryla dlaňou, aby jej neutiekol dych.
    – Múdri vravia, že azda stratí sa i moc milosti, čo Lada dávala na tohoročnom svätovaní, a dlho nebude požehnania ani v rodoch, lebo nebude miesta bohyňu Ladu odprosiť, dlho bude trvať, pokým bude nová božnica hotová…
    Lietava už aj očami počúvala.
    – Ľud hľadá vinníka… Starší chodia sem i ta a dozvedajú sa na všeličo. Všeličo sa i dozvedeli a všeličo sa i dozvedia. Vyhrážky počuť a medzi mnohými rozpoznávať hnev. I na dvoch miestach schádzajú sa starší, a preto počuť nový krik. Na oboch miestach som počul, že božnicu podpálil odpadlík, krstenec, Minčov syn alebo niekto z jeho ľudí… Starší prikázali nehýbať pohorenisko a potajme takú majú myseľ, že vystriehnu Minčovho syna, poviažu a spália ho na pahrebe chrámu. Ó, bohov treba udobriť a za veľký hriech veľkú treba priniesť obeť…
    Lietava, deva krásna, dcéra rajčianskeho pravoverného mečiara, ktorú dnes bohyňa Lada uznala za pannu, lebo sa jej ukázala, skoro sa pritúlila k statočnému Zachovi a nemala strach ani na perách, ani na čele.
    Zázrak sa stal.
    Vrátili sa jej razom všetky zmysly a pevná stála pred ženíchom Zachom.
    – Zabijú ho, hovoríš?
    – Obetujú…
    – Minčovho syna?
    – Mnohí sú proti nemu.
    – Toho na bielom koni?
    – Toho prvého, a môže sa stať, že aj iných. Už sa o tom radia…
    Lietava láskavo pohladila statočného Zacha, zvrtla sa a zmizla, akoby ju bola prehltla zem.

    Aká divná vec sa stala!
    Ľudia bočili od kamenného príbytku Minčovho syna, sťaby ho bol zastihol mor a šírila sa z neho nákaza. Iba zďaleka sa prizerali na kamenné steny, tu i tu päste vystierali proti nim, ale všetci akoby boli čakali, že sa niečo mimoriadne stane, a hľadeli na Minčov dom, ktorý sa ukázal väčší a silnejší ako dosiaľ, teraz, keď zmizla spred neho priestranná božnica, chrám bohyne lásky, usmievavej a krásnej Lady.
    Priestranstvo pred múrmi bolo prázdne, dlho bolo prázdne a iba sa zväčšovalo.
    I napätie a očakávanie rástlo a ľudí chytala sa hrôza, keď vo veľkej prázdnote naraz sa zjavila ľudská postava a tvrdo, rozhodne premeriavala svojím krokom prázdnotu.
    Lietava to bola.
    Nevšímala si, čo zanecháva za sebou a či je pred ňou múr alebo prázdnota, aspoň naoko pevnú mala vôľu a dívala sa pred seba iba na akýsi zjav, ktorý ju zval a posilňoval i ukazoval jej cestu.
    Lietava ešte bez rozpakov a mocne zabúchala na bránu Minčovho domu.
    Ale keď sa otvorili vráta a naraz zazrela pred sebou Minčovho syna, akoby bola zabudla, prečo sa sem ponáhľala a čo tu chcela.
    Umrelo jej na chvíľu srdce, keď ju objal, a nič nevedela ani o biedach, ani o radostiach sveta, čo sa minuli a míňali, iba zapálila sa v nej iskra sladkého tušenia krásnej budúcnosti.
    Keď sa prebrala, iba toľko vládala povedať:
    – Nevykročuj! Zabijú ťa!…
    – Nezabijú, – usmial sa a horúcim dychom zastrel jej reč. – Nezabijú! Keď si prišla, tak ma nezabijú, to už viem naisto. Myslel som si, že neprídeš, ale dnes, keď som sa dozvedel, že si tu…
    Ešte raz objal Lietavu a rozkázal otvoriť vráta.
    Lietava s úžasom videla, že sám a bez zbrane vystupuje na priestranstvo a volá i na stranu tú, kde sa rodieva slnko, i na stranu tú, kde večierkami umiera, i na strany všetky ostatné.
    – Poďte bližšie, nebojím sa vás a vy sa nebojte ani mňa, ani mojich slov. Neublížil som vám a ani vy mne ubližovať nebudete… Môj Boh, ktorý je i vaším Bohom, chráni i mňa, i vás. A jeho moc je veľká. Ani ja, ani nikto z mojich ľudí neublížil vašej božnici, to hovorím vám na svoju vieru, ale môj Boh a váš Boh dokonal to dielo. Rozprávať vám budem a vy počúvajte jeho pravdu!…
    Zapálili sa rečníkove slová a horeli, vysoko vyšľahovali z nich plamene, zapaľovali oblohu i bralá.
    A zapaľovali srdcia ďalekých pútnikov a ľudí, čo boli z najbližšieho kraja…
    Nikto nezdvihol päsť a nikto nezabil Minčovho syna, čo mal dnes proti mnohým a tvrdým protivníkom iba jedinú zbraň – slovo pravého Boha.
    Mnohé vatry sa už nerozhoreli pod Skalou, ale ostalo ich dosť.
    Neboli to všetko ohne priateľstva, ale Minčov syn tvrdil, že čas všetko zmení a zmení i ľudí. Zmení aj ostrie znamenitej zbrane otca mečiara na rajčianskej doline..
    – Len vytrvaj pri mne, Lietava.
    – Vytrvám, – sľubovala dcéra pohana kresťanovi a kresťan podľa jej pohanského mena pomenoval svoj hrad, ktorého už začiatok mal, a ktorý dobudovali jeho synovia, čo ho i v kresťanstve, i v ume a v moci nasledovali.
    Len keď usnul, Lietava rada sa mu dívala do tváre a utajenú výčitku dýchala mu na líca:
    – Azda predsa niekto z tvojich zavinil skazu božnice Lady… A to sa nemalo stať. Kresťanka som podľa tvojej vôle a tvojej lásky, ale nikdy nezabudnem na úsmev bohyne, lebo splnila mi veľkú žiadosť, priam na mňa vypúšťala z dlane holuba bieleho, i myslieť budem na ňu až do smrti…

    image

Viewing 13 posts - 1 through 13 (of 13 total)

You must be logged in to reply to this topic.

Slavorum

6 User(s) Online Join Server
  • kony97
  • Lucifer Morningstar
  • Fia
  • Tujev
  • Glockamole
  • (o)possum tamer 🐀 (kris)